Po rokoch opäť na Ushbe

Keď sa povie Ushba, viacerí v klube už tušia, o čo sa jedná. Niektorí sa o jej vrchol totiž pokúšali už v minulosti. Tí čo ju videli pri “nedávnom” klubovom výstupe na Tetnuldi sa ľahko podobnou myšlienkou infikovali. Po dlhotrvajúcej telenovele štýlu “Idzem-nejdzem” sa partička uzavrela a my traja (Mako, Paťo, Jaro), odlietame do Kutaisi v nedeľu podvečer.

Cesta do Mestie a Mazeri

Hneď po prílete nás čaká Ramaz, ktorého šoférske schopnosti musel v určitej chvíli radšej nahradiť Mako. Naštastie prichádzame do Mestie bez ujmy aj keď s nulovým spánkom. Rýchlo niečo zjeme a šup na 3 hodiny do postele. Viac nám totiž predpoveď v tomto momente nedovolí.

Nakupujeme, nabaľujeme batohy a vyrážame smer Mazeri. Učíme sa z chýb iných a na permit nezabúdame. Moderná čakáreň, kde nám v jednom momente donesú chýbajúce sedadlo na autosedačku, ukazuje ich pohostinosť. Bohužiaľ predčasne sa tešíme, ako nám kone vynesú tie naše batohy k pohraničníkom. Ujčok nám zahlásil cenu v prepočte cez 100 eur za dva kone. Koňmi sa stávame teda rýchlo zas len my.

Jeden pohraničník vraj vie anglicky, paráda, popýtame sa, či je niekto pred nami. Štýlom “one time, next time”, sme sa dozvedeli samozrejme houby. Trošku fackovania s kríkmi, brodenie ľadovcovej rieky a už-už rozkladáme stany v prvom kempe (~2400m). Tu nám dočasne poliaci robia spoločnosť a hrajú “Hej, Sokoly” pri nádhernom pozadí s vrcholom Ushby. Ešte aj v noci pri mliečnej dráhe nás priťahuje.

Výstup do base campu

Ráno odosielame posledné správy civilizácii, kontrolujeme počasie a hor sa do BC (~4100m). Čaká nás približne 1700 výškových metrov prevažne po ľadovci. Trasu máme napozeranú a tak problémový ľadovec obchádzame “hravo” z ľavej strany. S tými batohmi je to celkom sranda.

Hodiny pribúdajú, výškovka sa začína pomaly prejavovať a nepomáha tomu nečakaný skalný zraz so zlaňákom. Ten nevypadá zrovna lákavo, ale na výber nemáme. Tie dokonalé scenérie naokolo stále ženú človeka vpred. Záverečný úsek do BC končíme na lane. Tu si už Jaro ráta 20 a neskôr 40 krokov do pauzy, kým Paťo sa vpredu usmieva. Holt vidno, kto ako stihol natrénovať. Do BC dorazíme po skoro 10 hodinách.

Už teraz vieme, že útok na vrchol musí byť o pár hodín nad ránom bez aklimatizačného dňa. Počasie nám viac nedovolí. V campe je aj partička rusov, ktorá nám hovorí ako sa pokúsili o vrchol, ale neprebili to. Trvalo im to celé krásnych ~25 hodín. Pozerajúc sa na veľkosť skupiny a ich výbavu, ktorej by sa zberatelia starožitností potešili, nám však dáva nádej. Odovzdali nám cenné informácie z cesty a neskôr aj to, kde všade sú v BC zakopané rôzne “lakoty”. Mako si to našťastie včas uvedomuje pri následnom topení snehu.

Vrcholový deň

Ráno vstávame až o 4. Potrebovali sme sa aspoň trochu zregenerovať z dňa predtým. Jara výškovka skladá úplne a usudzuje, že vrchol neni v týchto jeho stavoch možný a to ani napriek snahe partie ho dať večer dokopy. Odovzdáva šróby a zalieza opäť do stanu. Vrcholová partia je teda jasná. My (Paťo s Makom) už moc na výber nemáme, vzhľadom na posledný pekný deň pred búrkami.

Pred piatou začíname vrcholový útok. V noci parádne mrzlo a tak sa na podušku dostávame pomerne rýchlo. Na začiatku druhého výšvihu, by sme už radi niečo aj zavŕtali, no v snehu márne hľadáme ľad. Po prebití vrchnej zamrznutej časti, nachádzame len cukor, kde môžeme strčiť kľudne aj celú ruku. Za druhou väčšou trhlinou konečne prichádza ľad a teda aj náš prvý štand.

Odtiaľ, až na hrebeň, postupujeme po približne 60 metrových dĺžkach, kde občas nachádzame štandy zo slučiek na skale. Občas si tvoríme vlastné so šróbami v ľade. Po nádhernej mixovej dĺžke prichádza položené lezenie v snehoľade, kde si začíname veriť a ide to naozaj pomerne rýchlo. Sneh postupne mizne, sklon sa pritvrdzuje a boj začína byť zaujímavejší. Posledné tri dĺžky pred hlavným hrebeňom nám dávajú poriadne zabrať.

Konečne vidíme vrchol, nevyzerá to už ďaleko. Väčšina hrebeňa je však neodistiteľná a teda prechádzame na metódu lano v skoku a postupne sa presúvame pod poslednú mixovú pasáž. Za ňou nás už čaká posledný možný štand. Vyliezame na vrchol hrebeňa (4640m.n.m.) a vidíme, že nás ešte čakajú tri menšie výšvihy na samotný vrchol.

Zvažujeme pre a proti, následne počítame deti doma a pri čísle 7, sa rozhodujeme otočiť a neriskovať neodistiteľný koniec s prevejmi. Nadol zlaňujeme z abalakových hodín a slučiek na skalách, dokopy asi 7x. Zohraní sme parádne, fyzická kondícia tam tiež nejaká je a teda, po približne trinástich hodinách sme naspäť pri stane v BC. Posúvame info cez satelitný telefón domov a spätne sa dozvedáme, že Jaro zostúpil ráno radšej dole.

Zostup a domov

My už ráno štýlom šuch-ňuch všetko balíme a skúšame novú zostupovú trasu priamo cez trhliny. Ushba sa nám už zahalila do oblakov - predpoveď neklamala. Sadáme si po zostupe všetci traja na zaslúžený obed v “Hikers Inn” a pár minút nato prichádza poriadna búrka. Toto zažiť hore by nechcel nikto z nás. Lepšie vyrátať sme to už ani nemohli.

Náš klub sa tak dostal opäť bližšie k vrcholu Ushby a my preto veríme, že bude naďalej lákadlom pre našich členov to dobojovať celé.