2.kolo Tatranského pohára, Malinovského memoriál
(20.4 - 21.4.2007)

Ako už iste viete, cez víkend sa konal posledný pretek v tejto úspešnej skialpinistickej sezóne. Účasť z nášho klubu tam nebola ako na iných pretekoch, ale nerobili sme zlé meno. Dudy a Zuzka na pretekoch a Konšťo v „nočnej etape“.
Poviem Vám pravdu bol to najkrajší pretek aký som kedy šiel. Teraz nehovorím o „etape“, ale o samotnom preteku.
Ale aby som pekne po poriadku. V piatok konečne po robote sme sa dostali z DK. Po príchode k HS alebo aby som bol presný k domu Ratownikow sme sa stretli s Rudom Kapustom a Ondrom. Chceli sme prehovoriť ratownikow aby nás vyviezli na chatu, ale báli sa TANAPákov. Tak nám ostalo trocha borovej vody a šli sme hore naľahko. Veci nám našťastie vyviezli. Pohoda s pohľadom na vysvietene Zakamenné vlastne Zakopané a trochou tej „Múdrej vody“ nám ubehla cesta veľmi rýchlo. Chata bola vynikajúca, až na to, že keď sme došli bolo po výklade trate a bar bol zavretý. Všetci to brali vážne. Po za prezentovaní a pridelení izby sme šli „skoro“ spať.
Ráno to bolo chvíľu zatiahnuté ale do 10tej kým bol štart sa to zmenilo. Hneď sme vedeli, že to bude pretek v nádhernom počasí. Ja osobne som nevedel do čoho idem a po tom čo rozprávali ostatní a aj doma Piso, tak som mal trocha obavy. Celú cestu sme museli mať zakapčanú sedačku aj so slučkami a karabínami. To som vedel, že to nepôjde popod lanovku. Štart bol trocha čudný, bežalo sa asi 150m po snehu a potom sa obúvali lyže. To som si pomyslel, že to mohli urobiť formou really. Lyže opreť o chatu a hijo do guri. No toť moja myšlienka. Robil som ako bolo prikázané. S Dudym sme si šli tak trocha ležérne ale po chvíle som pochopil, že Dudyho pohoda už nie su moje preteky, ale aj tak som mal čo robiť. Tie jonťáky z predchádzajúceho dňa som cítil. Prvý výšľap bol dlhý ani nie na kopec, ale do nejakého sedla. Dudy už bol preč, tak som vedel, že idem do toho sám. Zjazdy boli všetky v žľaboch. Skoro všetky boli severné tak boli tvrdé. Na začiatku každého bol fix, ale bez neho sa to nedalo, lebo sa do nich skákalo. Bola to proste fantázia, niečo úžasné. Aspoň v zjazdoch som porobil zopár poliakov, ale ani to mi moc nepomohlo, lebo potom ma zrobili oni. Ale ciel je v doline, tak nakoniec sa mi podarilo nejakého toho pšonka urobiť. Bol to pretek na každom mieste. Do guri sme okrem prvého výšľapu chodili väčšinou na pešo. Buď na mačkách alebo len v lyžiarkach. Výšľapy boli kombinované so snehovými žľabmi, feratami a skalnými hrebeňmi. No pre skialpinistu niečo nezabudnuteľné. Po zjazde do cieľa som sa dozvedel, že Dudy dal oboch Čániovcov na čo som bol nesmierne hrdý. No nová baba - nová sila. To zase beriem. Zuzka vyhrala baby B-čko a bol som nesmierne šťastný, že aspoň niekto z tejto „biednej“ výpravy bude na bedni. A ja? Ja som sa počas pretekov zoznámil s prekrásnou kobietow, čo sa po nej na raňajkách každý pozeral. Každý mi ju závidel a ja som bol šťastný. Každý sme dosiahli ten svoj „ciel“.
Čo nasledovalo po tom to už nejdem opisovať, ale prajem to každému zažiť. Opalovačka, pivko, živá muzika, obložené misy, koláče.... Nikdy v živote som nepočul Miňa Madaja povedať toľko slov. Bolo to proste úžasné.
V nedeľu sme všetkých vypravili z chaty a okolo obeda sme sa aj mi pobrali domov. Veci nám zali ratownici, tak skialp na Giewont v pohode a naľahko. Pred lanovkou som strhol pas tak som sa prepašoval na ňu a davaj dohora. Dudy so Zuzkou nemali toľko šťastia. Hore pohoda. Kuknite aj foto. Sú len z cieľa a nedele. Nemal kto fotiť. Fotky už nájdete aj na www.mamorial.topr.pl a dávam do pozornosti fotku č.14.
Dúfam, že o rok sa tam stretneme viacerí, ale jedno viem iste, že tento pretek si už za nič na svete nenechám ujsť.

FOTO

26.4.2007, Konšťo