Zablatená sobota (6.10.2007)

Mokré a studené októbrové ráno. Ani psa by som vonku nevyhnal, lebo by prišiel zablatený ako prasa. Veď nečudo, včera aj celú noc poriadne pršalo. Napriek tomu všetkému sa partia zišla a z lúky nad Brezovcom vyštartovali okolo deviatej v ústrety nevšednému zážitku. Je pravda že každý z nás túto takmer 30 km trasu z Kubína do Zuberca pod Vápenku už mnohokrát absolvoval, no určite mi dáte za pravdu že vždy je to trochu iné a nudiť sa teda nikto nemohol.
Ale pekne po poriadku. Tak partia po štarte ostala pokope iba po Krnáč, tam Juro bez slova zrazu všetkým zmizol kdesi ďaleko vpredu. Obďaleč, kus za ním sa blatom a preskakujúc či obchádzajúc mláky na ceste presúvali ďalší pretekári. Strmé výšľapy sa museli obchádzať dookola lebo v blate sa priamo nedalo. Zato v „zjazdoch“ to šlo ako po masle – teda presnejšie po blate, čo krok to „šmyk“. Vraj najlepšie sa „šmýkal“ Makovník, dolu kopcom vždy dobehol Pisa. Kúsok pred nimi sa Miki s Igorom stačili počas behu osobne zoznámiť a porozprávať o všeličom. Igor bežiaci so zlomenou rukou si musel dávať poriadny pozor na pád, aby „nenačal“ aj druhú ruku. Napriek vode všade okolo nás bolo treba dopĺňať tekutiny aj do žalúdka, horšie keď sa komusi minula, bez vody to teda nejde. Taktiež energiu dopĺňali všetci, každý po svojom. Tí vpredu vycucli niekoľko enegetických gelov, podaktorí zas išli zásadne len na horalky, iní na slaninu. Všetci sa však nezadržateľne blížili do cieľa. Keď cez Malé Borové prebehli okolo domorodcov upachtení chlapi-bežci ľudia krútili hlavami, no keď čochvíľa za nimi prebehli Noso s Evkou a potom ďalšie pretekárky, to už s obdivom nechávali tak robotu a hrejivým slovom povzbudzovali. Na čele pretekov sa Juro nezadržateľne blížil do cieľa, o niečo vzadšie sa Miki vymenil pri Igorovi s Pisom a presunul sa dozadu k Makovníkovi. Bolo to radosti v cieli, že ten boj s blatom je už za nami. Radosť, pohoda, pokoj a borovička, ktorú nalievali dobrí chlapi Jožo s Majom. Treba bolo zohriať uzimené zablatené telo.
Po oddychu v priateľskej atmosfére a doplnení energie – grilované klobásky boli vynikajúce, si všetci pretekári natiahli na seba sedačky, obuli lezečky a poďho do steny liezť. Napriek miestami mokrej skale sa pekne poliezlo – teda popravde, dali sa liezť iba previsnuté cesty. Kde sa voda nedostala. Najviac lezená cesta bola M1-ka, ale Peťo Machaj sa popasoval aj s 9+kou. Napriek chladu (12°C) bolo veselo a oči všetkých žiarili spokojnosťou.
Po slávnostnom vyhlásení výsledkov preteku sa partia pomaly rozišla. Pod Vápenkou nastalo ticho. Už sa teším keď tam opäť zaznejú naše hlasy, smiech, lezenie.

FOTO

10.10.2007, Miki