image1 image2 image3

Memoriál Jozefa Psotku, 30. ročník

Celkovo sa z nášho klubu zúčastnilo na memoriály 7 ks jedincov.
Milan Bruncko, Peťo Kapina, Rado Mikuláš, Edo Grácik (veteráni nad 50. Rokov 2. Miesto), Jožo Machaj, Zuzka Dudášová (ženy 2. Miesto) a ja. Operačné stredisko bol Jaro Dudáš. 
Začalo to dosť komplikovane, lebo TANAP zakázal Sliezskemu domu vyvážať neubytovaných hostí hore autom. Takže choď ako chceš, a potom bež preteky. Akosi sme sa tam hore dostali všetci tak, aby sme stihli štart. Edo bol na Sliezskom dome už od piatku tak sme sa ráno všetci zišli v jeho izbe. Najkrajším momentom bolo, keď sme všetci okrem Peťa Kapinu (mal nejakú inú partiu)prišli ku Edovi na hotelovú  izbu a všetci sme sa naraz začali zobliekať bez zbytočných slov (akože mi sme sa išli prezliecť na pretek) ale keď som sa poobzerala po miestnosti  vyzeralo to dosť vtipne tak mi nedalo „to vyzerá na riadny grupák“  a Edo že: „no tak začnite už niekto“. 
No a potom čo? Počasie spočiatku pekné, jasné, ale chladné a veterné. Potom ako sme postupne štartovali tak sa aj hore zaťahovalo. Prvý z nás štartoval Jožo Machaj, tak sme mu kričali že „Nebež Jožo“ a Jožo aj zastal ale hneď na tej rovinke sekol obidvoch pretekárov čo štartovali s ním. Potom nič extra, dychčíš, nevládzeš, občas niečo predbehneš, občas niečo teba, občas znechutení turisti že „ešte Vás je veľa?“ Potom eufória, hrkáme dolu Veľkou studenou dolinou nadol. Za Zbojníčkou občerstvovačka, Jaro vyťahuje z ruksaku magnezium, a chlorelu(to tie japonské riasy – že vraj dobré na regeneráciu). Ja aplikačne prehĺtam, Zuzka povie „to treba pohrýzť“ tak teda Edo hryzie – samozrejme prednými zubami a potom očarujúci silno zelený úsmev. Záchvatu smiechu sa nevyhli ani ľudia na občerstvovačke. 
Dolu dolinou ešte preberáme stratégiu druhej etapy, samozrejme ja až tak nie ako adepti na bedňu. Na hrebienku teplo, super, jonťák, banany, keksiky atď. Líhame do trávy na pár minút. Štart. Zuzku nevidím už po prvých sto metroch, Eda ešte zahliadnem v lese a to je asi tak všetko. Hore kopcom sa ešte snažím bežať, ale nohy sú ťažké. Tak potom už bežím len roviny a hore kopcom rýchli krok. Záver etapy sa bežať dá dobre a dokonca aj rýchlo, vládzem, problém predstvuje ale náročný terén. Skaly, korene, blato, koska. Môj computer má hádam väčší záber ako nohy. Prepočítavam, prepočítavam, atď. stále dookola.  Cieľ, deti, čaj, paráda, super pocit – 2 minúty oproti minulému roku dolu, tak som spokojná. Milan z kosodreviny vyťahoval aj nejakého chlapa. Je to tam husté v tej druhej etape.
Potom znova to isté: hotelová izba pre dvoch a v nej päť spotených pretekárov, čakajúcich na sprchu, čakanie krátime, vyberám z ruksaku víno......
Večer nám oznámili, že nevedia aká bude budúcnosť preteku, pretože už tridsať rokov to organizujú tí istí ľudia a sú už aj postarší a chceli by organizovanie prenechať mladším kolegom. Dokonca menovali aj partiu z Oravy. Že kto má chuť môže sa toho chytiť, budú vraj nápomocní. Len pre zaujímavosť, Milan Madaj bol z 30 ročníkov behu 21 – krát absolútnym víťazom. Môj syn sa večer hral naháňačku s jeho synom a po hodine mi prišiel povedať „Mami vieš aký je on rýchli, mi ho dvaja nemôžeme chytiť“.
Výsleky sú na JAMES.sk 
Fotky sú vo fotkách

FACEBOOK

TU SA TESTUJEME

endomondo 

JAMES DK

2019  Horolezecký klub JAMES Dolný Kubín   globbers joomla templates