|
Spomienkový turisticko-skialpinistický večerný pochod od Chaty u Krámerov k Pamätníku obetiam lavíny nad Chatou na Kubínskej holi bol v médiách propagovaný skôr striedmo, než masovo. Nebolo totiž hlavným cieľom agitovať a presviedčať ľudí o výnimočnosti a zmysluplnosti tohto podujatia, ktoré sa svojim charakterom líši od podstatnej väčšiny podujatí, ktoré pre svojich občanov organizuje mesto Dolný Kubín.
Stručný oznam s termínom akcie odvysielaný v Infoštúdiu mesta Dolný Kubín. Ďalší oznam uverejnený na mestskom webe a na webe Horolezeckého klubu James Dolný Kubín. A ešte tuším jeden na webe Klubu slovenských turistov v Dolnom Kubíne. Toľko oficiálna propagácia spomienkového turisticko-skialpinistického pochodu s názvom Aj svetlá naše nech im svietia 2010.
Sobota ráno. Zobúdza ma telefón. Bude dnes ten pochod? Veď tam vraj niet snehu. Áno, pochod dnes bude. Vďaka. Ahoj. Čau.
Sobota okolo tretej popoludní. Telefón. Ideš hore? Idem. Zoberiem Ťa autom. Fajn. Ešte skočím na Mestský úrad po veniec, do garáže po lyže a stavím sa po Teba. Sedí vec. Dohodnuté. Ahoj. Čao.
Vonku je už tma. Je za desať minúť päť. Odbočujem na parkovisko pri spodnom vleku na Kubínke. Hm. Akosi veľa zaparkovaných áut, nie? Vystupujem a nasadzujem si na lyže tulenie pásy. V tme počujem známe hlasy a pazvuky kamarátov z Horolezeckého klubu. Partia je opäť pokope, výborne. S vencom zaveseným na batohu prichádzam pred Chatu u Krámerov a neverím vlastným očiam. Na „štarte“ stojí veľká masa ľudí. Pešiaci i skialpinisti. Vo vzduchu cítiť cigaretový dym a len o chlp ma minie fľaštička ohnivej vody, ktorá koluje z ruky do ruky. Zo skupiny sa oddeľuje početná partia turistov – začínajú stúpať po zasneženej zjazdovke smerom k hrebeňu Minčola. Z tmy do ešte väčšej tmy.
Po chvíli sa pohýňa aj hlučná skialpinistická divízia. Postupne sa poradie na svahu ustáli, hlasy postupne tíchnu a človeku sa odrazu v hlave rozleží pravý dôvod dnešného stretnutia. Stretnutia milovníkov prírody a pohybu v horách. Stretnutia ľudí, ktorí prišli spomínať na všetkých, ktorí nie sú medzi nami, lebo boli v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste.
Šiesti mladí brnianski lyžiari 16. januára 1968 kúsok nad bývalou Chatou na Kubínskej holi, Jožko Čajka deň pred Silvestrom pri zostupe z Ostrého roháča v Západných Tatrách, Evka pri výstupe na Zbojnícku Chatu vo Vysokých Tatrách... Boli a nie sú. Žiaľ.
Obloha je obsypaná hviezdami. Snehu je tak akurát. Postupne sa blížime k Pamätníku obetiam lavíny, ktorý dalo vybudovať Mesto Dolný Kubín ako dôstojnú spomienku na usmrtených študentov v lavíne na Kubínskej holi v roku 1968.
Zastavujeme v tesnej blízkosti kamenno-dreveného pamätníka. Všade okolo ľudia. Čelové lampy im osvetľujú tváre lesklé od potu. Naokolo nich je čierna tma. Čakáme posledných, dav stíchne.
Ďakujem všetkým, ktorí prišli. Pripomínam smutné udalosti spred 42 rokov na strmom svahu Minčola priamo nad nami i tú nesmierne smutnú z Roháčov z konca roka 2009. Za všetkých prosím Boha, aby v roku 2010 ochránil pred nešťastím všetkých ľudí, ktorí chodia do hôr a celé spomienkové podujatie spoločne zakončujeme krátkou modlitbou Odpočinutie večné daj im Pane... Spolu s predsedom HK James Dolný Kubín Jozefom Čabom kladieme k Pamätníku obetiam lavíny veniec a prítomní postupne zapaľujú prinesené sviečky. Odchádzame na Chatu na Kubínskej holi, kde sme už očakávaní a kde už za pár chvíľ zavládne nádherná atmosféra, ktorú vytvorí 57 ľudí, ktorí sa ocitli v správnej chvíli na správnom mieste.
Ešte sa obzriem hore smerom k Pamätníku obetiam lavíny. Na žulových blokoch svietia zapálené sviečky, sneh je všade naokolo zdupaný a mne sa na okamih zazdá, že to smutné a chladné pietne miesto učupené v strmom lese asi 300 metrov nad chatou – je odrazu akési veselšie. Akoby sme tam niečo po sebe zanechali. Možno správu o živote, ktorá už celé stáročia víťazí nad smrťou. Život je smrť je život. Preblesklo mi hlavou. Možno o rok na tomto mieste mi bude dané pochopiť viac z tohto tajomstva. Spokojne sa pousmejem a kráčam na chatu. Spolu s ďalšími, s našimi. Pekne pokope. Z čiernej tmy a zimy do tepla a svetla.
napísal Patrik Bartoška, vedúci oddelenia kultúry MsÚ
|
